JÚDA A TAMAR (Gn 38)

            Júda si vzal za manželku Kanaánčanku. Neprenechal voľbu otcovi ako to bolo v súlade so zásadami predkov. Konal podľa žiadostivosti a vôle svojho rozvášneného srdca.

Medzi riadkami čítame, že nemal dobrú ženu. Zdá sa však, že sa poučil zo skúseností z vlastného manželstva a ženu pre svojho prvorodeného syna vybral sám. Tamar hodnotovo prevyšovala jeho vlastnú manželku. Tamar v preklade znamená „datľová palma“, čo mohlo charakterizovať ženu vysokého vzrastu alebo príjemnú povahu odvodenú od sladkosti datlí.

            Je zaujímavé, ako sa v kontexte knihy Genezis postoj k manželstvám s cudzinkami menil. Abrahám bol proti, aby si jeho syn Izák vzal za ženu cudzinku. Izák a Rebeka nesúhlasili s manželstvom syna Ezaua s Kanaánčankou a urobili všetko pre to, aby podobný osud nestihol aj Jakuba. Odklon od tradície začína až Júdom. Júda si vzal za ženu Kanaánčanku, jeho brat Simeon ho nasledoval a aj brat Jozef sa oženil s Egypťankou. Neskôr Izraeliti uzákonili zákaz miešaných manželstiev.

            Júdov prvorodený syn bol však v Pánových očiach zlý a Pán ho usmrtil. (38,7) Podľa vtedajšieho práva mal povinnosť vziať si vdovu po bratovi za manželku žijúci brat. Takto vzniklo tzv. švagrovské manželstvo, ktoré je v Knihe Genezis pokladané za posvätnú povinnosť.

            Biblia píše, že mladší brat Onan praktizovaním prerušovanej súlože konal proti Božiemu prikázaniu „ploďte a množte sa“ a proti prisľúbeniam daným otcom, ktorých hlavným cieľom je zachovanie rodu a rozmnoženie potomstva. V Pánových očiach bolo zlé, čo robil, a usmrtil aj jeho. (38,10) Exegéti si myslia, že aj hriech prvého Júdovho syna Hera bol zo sexuálnej oblasti.

            Júda pripisuje vinu za smrť svojich synov Tamar. Považuje ju za ženu, pri ktorej každý muž, ktorý sa s ňou ožení, zomrie. Chce od toho ochrániť svojho najmladšieho syna Sela. Ten vraj ešte nie je zrelý na ženbu a preto Júda posiela Tamar domov, k jej otcovi s tým, že keď jeho najmladší syn dospeje, znova ju vezmú za nevestu. Takto chytrácky využíva príležitosť zbaviť sa nepohodlnej nevesty. Tretí syn však dospeje, no na Tamar si nikto nespomenie.

            Do Júdovho domu opäť prichádza smrť. Tentokrát zomrela jeho manželka. Podľa vtedajších zvykov a zákonov sa Tamar mohla stať ženou svojho svokra.

            Keď čas Júdovho smútku pominul, prišiel mu čas navštíviť strihačov svojich oviec. Táto návšteva tradične bývala spojená s hostinou a zábavou. Tamar je bystrá. Keď sa to dozvie, rýchlosťou blesku sa v nej zrodí plán. Zhodí zo seba vdovské šaty, zahalí sa závojom a pri ceste čaká na Júdu. Ten bez akýchkoľvek okolkov povie zamaskovanej Tamar, že chce s ňou mať styk. Nasledujúci dialóg medzi nimi sa redukuje na čistý obchod. Kým jej Júda nezaplatí kozľaťom zo stáda, žiada Tamar ako zálohu jeho pečatný prsteň, šnúrky a palicu.

            Mnohí z nás by si chceli pred Tamar odpľuť ako pred pobehlicou. Pri jej posudzovaní však musíme byť obozretnejší. Je pravda, že využila zmyselnosť a duchovnú biedu svokra Júdu a zviedla ho na hriech. Nehnala ju však túžba po mužovi či pôžitku. Ona túžila stať sa matkou. Naproti tomu Júda je tu vykreslený ako morálne skorumpovaný vdovec, ktorý sa príliš rýchlo zmieril so smrťou svojej manželky, ako ten, ktorý nedokáže ovládnuť svoje sexuálne pudy.

            Po troch mesiacoch sa začalo o Tamar rozprávať. Smilnila a čaká dieťa zo smilstva. Takú ženu čakal trest smrti. Júda, keď sa o tom dopočul, zahorel svätým hnevom a chcel, aby ju upálili, ak je pravda to, čo sa hovorí. Ako hlava rodiny mal právo na takéto kroky.

            Je zaujímavé, ako si zrazu na Tamar spomenul ako na člena rodiny. Nechceme mu krivdiť, ale premáha nás podozrenie, že Júdovi bola situácia, v ktorej sa Tamar ocitla, vítaná. Konečne má možnosť urobiť bodku za jej osudnou prítomnosťou v jeho rodine.

            Tamar posiela svojmu svokrovi pečatný prsteň, šnúrky a palicu so slovami: „Počala som od muža, ktorému patria tieto veci.“ (38,25)

            Júdove slová „ona je spravodlivejšia ako ja“ (38,26) sú počiatkom vnútorného prerodu Júdu. Takto premenený Júda je schopný zaručiť sa neskôr za Benjamína a predniesť rozhodujúcu reč pred Jozefom, kde vyzná svoju vinu i vinu bratov.

            Nikto z Júdovej rodiny nepovažuje Tamar za hodnú toho, aby sa stala nositeľkou Júdovho rodu. Ani jej dvaja manželia, ani svokor Júda. Vyradiť ju z rodiny Júdovej – to bol plán Júdu. Božie určenie bolo iné – včleniť ju do rodu, z ktorého sa mal narodiť Spasiteľ.

            My nechápeme, ako Júda mohol byť zaradený do pokolenia vyvoleného Pánom, z ktorého sa narodil Ježiš Kristus. My by sme takéhoto muža z rodokmeňa Božieho Syna istotne vylúčili. Náš „mravný jemnocit“ by ho tam nezaradil. Podľa našich predstáv to mal byť človek menej hriešny.

            Luther považoval túto kapitolu Biblie za jednu z najcennejších kapitol, pretože hovorila nielen o „hustej tme“, ale aj o nezmerateľnej Božej milosti. Je kapitolou, ktorá „rozmetáva všetko zdanie o našej vlastnej spravodlivosti a vedie nás k hlbokému poznaniu, že sme odkázaní len na Božiu milosť“.

(použité zdroje: Komentár k Starému Zákonu: Genezis, Jozef Ondrej Markuš, Život patriarchu Jozefa)